Psy sprevádzajú človeka už od dávnych čias. Kráčajú po našom boku neúprosnými dekádami vývoja ľudstva samotného. Sú to naši spoločníci v dobrom i v zlom, neodmysliteľní pomocníci pri práci a v závere Nám ich prítomnosť uľahčuje každodenný život. Pes sa stal vďaka pozícii ktorú si vydobyl súčasťou nás. Nie, nie len bytostne, ale i kultúrne či historicky. V každej krajine sa začali formovať samostatné plemená, ktoré pripomínajú jej korene, spôsob života v nej a definujú jej podstatu. U nás väčšina plemien vznikla prírodnou izoláciou s následným zásahom človeka. Tejto formácii sa nevyhol ani Ovčiarik, či Slovenský čuvač. Čo to znamená? Tieto psy sa vplyvom podmienok a požiadaviek pracovnej činnosti začali formovať v samostatné existencie, ktoré môžeme nazývať plemená. Vzhľadom na izoláciu ( či už lokálnu, alebo krajinnú) sa začal formovať i ich genofond, ktorý sa postupom času stal unikátnym. Môžeme to prirovnať ľudským otlačkom prstov, alebo rukopisu. S istotou však môžeme povedať, že tento proces sa neudial cez noc. Vzhľadom na jedinečnosť genetickej informácie sú nezameniteľné a zároveň patriace určitej krajine. Tak ako každá krajina má v každej oblasti ľudskej činnosti zastúpenú svoju reprezentáciu, niet tomu inak ani v kynológii. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo právom tieto psy môžeme považovať za národný poklad. Keď sme sa pustili do projektu Ovčiarika, alfou a omegou bolo nájsť historické zmienky ktoré sa neskôr stanú faktom, nepriestrelný dôkaz toho, že sa nejedná o výplod fantázie. To sa Nám podarilo. A čím viac sa človek ponoril do historických kníh, tým viac zisťoval, že Ovčiarik je len jedným dielcom komplexnej skladačky. V časoch, keď boli tieto knihy vydané, chov psov ešte nebol módnou záležitosťou, bitvou ľudského ega, prepychom sociálnych médií. Na našich salašoch behalo množstvo psov, ktoré postupom času a vyvíjajúcou sa dobou boli buď sformované do plemien, alebo ich hviezda nadobro zhasla. Človek si častokrát ani neuvedomuje, ako jeho vývoj ovplyvňuje všetko naokolo neho. Čuvač a chodský pes ktorí vznikli na rovnakej báze ako ovčiarik mali to šťastie, že nezostali nepovšimnuté. No keď sa vrátime späť v čase, ani ich uznávanie nebolo tak jednoduché a samostatným kynológom, nestorom, ktorí pri ich záchrane stáli boli pod nohy hádzané polená. Beskydský bundáš a mnoho ďalších aj napriek svojim skvelým pracovným vlastnostiam sa svojej slávy nedočkali a upadli do zabudnutia. Percento dnešných kynológov ktorí by poznali meno kedysi hojne rozšíreného psa je dnes mizivé. A potom je tu ovčiarik. Správny pes, ktorý sa ocitol v menej správnej dobe. Pes, ktorý sa udržal po mnoho generácii na svojom mieste, aj keď donedávna zostal nepovšimnutý a vzhľadom na ubúdajúce salašníctvo a neprajnú dobu tomuto odvetviu čakal na upadnutie do rúška minulosti. Pre niekoho nový, ale vo svojej podstate starší ako toto storočie. Prečo? Pretože ľudský faktor. Všetko o čom nemáme vedomosť sme sa naučili nazývať novým a snažíme sa strániť, držať si dištanc. Dnešná doba si žiada lesk a pozlátok, z chovu psov sa stal hon na čarodejnice, a prestali sme na veci pozerať ako na symbiotický komplex, namiesto toho sa snažíme vidieť len to, čo nám vyhovuje a vyvoláva pocit komfortu. Nedovoľme, aby nám naše národné plemená utiekli pomedzi prsty, prispôsobovali sa trendom či mienkam, alebo doplácali na ľudský faktor. To my musíme byť tí, ktorí sa prispôsobia im. Tí ktorí si ich budú vážiť bez ohľadu na pozlátka či verejné mienky dnešnej doby. Pretože opakovať chyby, aká sa stala napríklad s Beskydským bundášom vypovedá o našej úcte k svojim koreňom. A človeka nerobí inteligentným iba názov jeho druhu.
S úctou
Milan Tóth
Autor foto: Emil Zajac z Horného Vadičova, archív rodiny Zajacovej.
